Utópia, alebo nádej pre svetlejší zajtrajšok?

    Viem si celkom dobre predstaviť nové prerozdelenie sveta. S novými hranicami, bez únií, bez ministrov s neobmedzenou mocou a žiadnymi schopnosťami. Viem si predstaviť svet bez peňazí, bez krvilačnej túžby po moci. Svet, v ktorom je ropa tekutina a zlato kameň. Neviem si však dosť dobre predstaviť, ako by sme sa k tomu dopracovali. Môžem len povedať: „I have a dream...”

    Ja som za poriadok v krajine. Zákony musia byť. Nemôže si každý robiť čo chce. Ale v rámci slušnosti. Systém ako taký bol vždy predmetom mnohých debát - štátnikov, filozofov, historikov. Či už vezmeme do úvahy Utópiu Thomasa Moora, alebo Aristotelovu Politiku, nakoniec aj Machiavelli mal vlastnú predstavu. Mnohé nové prevratné systémy aj boli „odskúšané”. Všetci vieme ako to dopadlo. O nich nemá zmysel sa baviť.     Záver z toho všetkého je ten, že toľko generácií, toľko mysliteľov, toľko spôsobov a ani jeden nefungoval. Máme teda vôbec nádej, že ak aj príde nejaké nové usporiadanie, niečo sa zmení? Máme! Ak sa zmení jedná premenná. Nové systémy vôbec neboli nové. Boli iba zaodené do nových šiat. Hnacím motorom bola vždy túžba po moci, na prvom mieste peniaze. Ak bude túžba po moci nahradená túžbou po Slobode, na prvom mieste nebudú peniaze ale Spravodlivosť, vtedy je nádej. Ale táto teória má najbližšie k tej Moorovej Utópii.

    Dobrá správa je tá, že všetko, čo si ľudia dokážu predstaviť sa môže stať skutočnosťou. Človek vyletel do vesmíru len vďaka tomu, že niekto veril, že je to možné. Ženy dostali hlasovacie právo len vďaka tomu, že si to vedeli predstaviť... Nemusíme teraz vedieť, aký bude nový systém. Stačí veriť, že takýto nový systém existuje a že človek môže žiť slobodne, v slušne usporiadanom svete. Ak sa k viere pripojí úprimná túžba po zmene, nájde sa aj spôsob, ako sa dopracovať k výsledku. Osobne neverím, že sa nájde jeden človek, ktorý je spokojný s terajším systémom. V našom utilitaristickom svete, kde šťastie je pojmom neznámym, bolesť ničím výnimočným a vnútorná prázdnota vypĺňaná materiálnymi statkami, verím v ľudstvo. Verím, že sa z vlastných chýb poučí a spraví všetko preto, aby povznieslo svoje životy na inú úroveň. Verím, že ľudstvo povstane v plnej svojej kráse, očistí sa od bahna vlastných lží a nastúpi konečne na cestu ľudstvu predurčenú.

   Len na chvíľu zabudnime na vlastnú beznádejnosť a začnime cítiť. V každom z nás vytryskne túžba po slobode. Možno čas nanosil piesok na náš prameň, ktorý zasypal, ale nikdy nemohol vyschnúť. Stačí ho teraz len odhrabať. Prestaňme toľko rozmýšľať nad všetkým, nehádžme flintu do žita. Nedávajme zbohom zbraniam (tým vnútorným), ešte ich budeme chvíľu potrebovať. Našou najsilnejšou zbraňou je túžba. Túžba po svetlejšej budúcnosti nám dokáže vyhrať vojnu. Prestaňme sa spoliehať na NATO a následne na OSN. Prijmime zodpovednosť za svet, ktorý sme sami vytvorili, zamotali do spleti vlastných lží, ega a ješitnosti a sami ho teraz osloboďme. Dosť bolo vojen a povstaní. Boj musí vybojovať každý v sebe, svojimi vlastnými zbraňami. Len tak sa dokážeme očistiť.